Noah Samuel Moško - ROZHOVOR

Podrobnosti

Uverejnené: štvrtok, 11. jún 2015, 13:08

Laci: Žiješ a pracuješ v Londýne, kde sme sa v roku 2014 stretli. Môžeš nám niečo o sebe povedať, čím sa živíš a ako si sa dostal k fotografii?

Noah: Na začiatok možno iba krátko k tomu, ako som prišiel k menu Noah Samuel. Asi 15 rokov dozadu, keď som začal písať poéziu a poviedky, niekto mi poradil, aby som si vymyslel pseudonym. Meno Noah Samuel vzniklo celkom náhodne a bez hlbších úvah.

Písať a publikovať pod pseudonymom bolo v tej dobe jednoduchšie v rámci expandujúceho virtuálneho sveta. Neskôr som k nemu pridal svoje priezvisko – Moško a rokmi to ku mne akosi prirástlo. Veľa ľudí ma pozná ako Paliho a mnohí ako Noaha či Sama.

     K fotografií som sa dostal v období, keď som začal písať. Na začiatku som fotil na rodinný 35mm kompakt Praktika a neskôr na kamarátov digitál. Všetko od akcií pre bajkonur, ľudí na ulici, architektúru a obyčajné veci, čo ľudia bežne nevnímajú tzv. „inakosti“ – ktoré boli  neskôr vizuálnymi doplnkami k mojim básňam. Od roku 2008 pracujem ako fotograf interiérov a vo voľnej tvorbe sa venujem street a dokumentárnej fotografií.

Laci: Čo ovplyvnilo Tvoju fotografickú tvorbu, prečo si sa vydal práve touto cestou? Ako vnímaš ‘streetphoto’, ktorá je v súčasnosti evidentne veľmi populárnou odnožou dokumentárnej či reportážnej fotografie?

Noah: Moju tvorbu často ovplyvňujú živé sny, život samotný a hlavne ľudia, čo mi skrížia cestu. Vďaka škole a vplyvu môjho otca a dedka, ktorí sa venovali projektovaniu a stavbárine som mal od začiatku silný zmysel pre čisté línie a geometriu. Myslím, že je to  viditeľné aj v mojej súčasnej práci. Street som začal fotiť skôr, ako som zistil, že taký žáner vôbec existuje. Ľudia ma fascinujú a veľmi rád ich pozorujem. Zaujímajú ma ich sociálne pomery, správanie a návyky. Cítim akúsi vnútornú potrebu dokumentovať čas, v ktorom žijeme a street je pre mňa najpríťažlivejšou formou zvečňovania. 

     Street je posledné roky veľmi populárna. Je to azda vďaka technike, ktorá je dostupná ako nikdy predtým. Takmer každý má možnosť tvoriť. Žijeme v šialenom svete, ktorý treba dokumentovať pre ďaľšie generácie. Dostupnosť fotoaparátov, či telefónov však znamená aj obrovský prebytok súborov, ktoré každý hromadí na harddisku. Mňa osobne mrzí, že ľudia prestávajú fotografiu vnímať ako remeslo. Občas si želám, aby sa všetci aspoň na čas vrátili k filmu.

Laci: Keď sme sa stretli pred londýnskym pubom, z brašny si vytiahol analógový Canon AE1 Program s 50 mm objektívom. V predchádzajúcej odpovedi si naznačil, že by ľudia mali fotografovať na film… 

Noah: Nechcem, aby to ľudia brali ako kázanie alebo pózu, každý má možnosť vybrať si médium, ktoré mu vyhovuje. Pre mňa sú fotenie na film a tmavá komora fundamentálnou súčasťou mojej tvorby. Schopnosť zachytiť obraz na svetlocitlivý materiál ma vždy fascinovala. Je to proces, ktorý dáva každej fotografií celkom iný život. Veľa ľudí film limituje, pretože nemajú instantný obraz. Mňa ale fakt, že výsledok nevidím hneď baví. Čakanie na moment, kedy film vytiahnem z tanku je na nezaplatenie. V komerčnej práci sa bez digitálu nezaobídem, ale na všetko ostatné uprednostňujem film.

Laci: V čom sa líši podľa teba prístup k tvorbe v poézii a vo fotografii z hľadiska inšpirácie?

Noah: Myslím, že obe vyžadujú potrebu tvoriť. Poézia je pre mňa pohanská spovednica, forma psychohygieny alebo fiktívny svet, ktorý si vytvorím. Fotografia je vizuálne umenie a mojou inšpiráciou sú konkrétni ľudia, ktorí sa vyskytnú čo i len na chvíľu v mojom živote. Mám pocit, že fotografovať je pre mňa posledné roky jednoduchšie, ako písať. Verím však, že sa raz k tým stovkám rozpísaných strán vrátim.

Laci: Cítiš sa bohatší tým, že dokážeš svoju reflexiu na okolitý svet, na ľudí, vyjadriť slovom i obrazom? Je možné robiť to paralelne, nie na úkor tej druhej tvorby? 

Noah: Nie, pretože ani v jednom nie som majster. Paralelne by to určite išlo a verím, že by to bolo dobré kombo, ale treba na to viac disciplíny, ako momentálne mám.

Laci: Aký je Tvoj pracovný postup, čo sa ti osvedčilo pri fotografovaní na ulici a čo považuješ za dôležité z technického hľadiska v tomto žánri fotografie?

Noah: Posledný rok fotím prevažne na 28mm ohnisko. Dlho som sa toho bál, ale verím, že Robert Capa mal pravdu, keď povedal: ‘Ak nie sú tvoje fotky dosť dobré, je to preto, že nie si dosť blízko‘. Vďaka širokému sklu dokážem do polička vtesnať oveľa viac a dokonca sa mi páči aj to, že fotky nie sú sterilne upratané, ako keď fotím s 50mm objektívom. Často využívam hĺbku ostrosti a snažím sa dostať čo najbližšie k ľuďom.

Laci: Si ochotný v záujme dobrej fotografie ísť aj do konfliktu s ľuďmi, ktorých fotografuješ?

Noah: Áno, pokiaľ som presvedčený o tom, že záberom, ktorý chcem práve odfotiť nikomu neubližujem. Každý fotograf má etické a morálne cítenie nastavené inak. Ja sa snažím byť neviditeľný a tým pádom sa konfliktom zatiaľ vyhýbam. Amen.

Laci: Publikuješ rád svoje fotky? Ak áno, tak kde?

Noah: Áno, ale často nechávam fotky najskôr „uležať“ a snažím sa byť v rámci možností sebakritický a neuverejňovať každý záber, čo odfotím. Myslím, že pre každého fotografa sú feedback a kritika dôležitým prvkom formovania sa. Často sa mi stáva, že ľudia vidia v mojich fotografiách úplne iné súvislosti, či významy a to je pre mňa veľmi zaujímavá skúsenosť. Používam hlavne Flickr, Deviantart, a Facebook. Na vlastnú stránku som si zatiaľ netrúfol.

Portfólio - www.flickr.com/noahsamuelmosko

S Noahom Samuelom Moškom sa rozprával Ladislav Vallach.